Možno nie si len „lenivý“ ani „slabý“. Možno si v bode, kde sa ti míňa nádej — a presne tam sa láme príbeh.
Sú dni, keď sa únava neprejaví ako spánok v očiach, ale ako ticho vnútri. Nie je to len „som unavený“, ale „nevidím dôvod vstávať“. A to je desivé, lebo navonok môžeš stále fungovať: odpovedáš na správy, urobíš, čo treba, dokonca sa usmeješ. Lenže vnútri máš pocit, že niečo dôležité vyplo.
Moderný svet ťa naučil, že odpoveďou na vyčerpanie je disciplína, káva a ďalšia motivácia. Ale niektoré druhy únavy nie sú problém produktivity. Sú to signály duše. Burnout často nie je len z práce — je z toho, že dlho nesieš niečo sám. Z toho, že si „silný“ tak dlho, až sa sila stane väzením.
A potom príde tá myšlienka, ktorú sa bojíš vysloviť: „Keby som na chvíľu zmizol, bolo by jednoduchšie.“ Možno ju nevoláš smrťou, voláš ju pauzou. Únikom. Tichom. Lenže niekde v tebe vieš, že toto nie je len o oddychu. Toto je o nádeji, ktorá sa stenčila na vlákno.
V Biblii je muž, ktorý poznal tento bod až nepríjemne presne. Nie slaboch. Nie zbabelý. Muž, ktorý zažil veľké víťazstvo — a hneď potom chcel skončiť. Volám sa Eliáš a pod borievkou som sa naučil pravdu, ktorú ti nikto nepovie: niekedy je najduchovnejšia vec, ktorú môžeš urobiť, priznať, že už nevládzeš.
Volám sa Eliáš. Ľudia si ma pamätajú ako proroka, ktorý sa nezľakol kráľov, ktorý stál proti davu a neuhol. Ale málokto hovorí o tom, čo sa stalo potom, keď hluk utíchol. Keď sa veľké „amen“ skončilo a ja som zostal sám so svojím telom, s myšlienkami a s tým nepríjemným pocitom, že aj po víťazstve môže prísť prázdnota.
Utekal som. Nie romanticky, nie hrdinsky. Utekal som ako človek, ktorému sa trasú ruky a ktorý nevie, kde sa v ňom vzal taký strach. Vedel som, že som urobil správnu vec, ale cítil som sa ohrozený ako nikdy. A v tejto kombinácii — správne rozhodnutie a obrovský strach — sa rodí jedna z najhorších foriem vyčerpania. Lebo si hovoríš: „Ak som spravil to, čo je správne, prečo sa cítim takto?“
Keď som si sadol pod borievku, nebol to len fyzický oddych. Bol to kolaps. Vety, ktoré mi išli hlavou, boli drsné a úprimné: „Dosť už. Vezmi si môj život.“ Nie preto, že by som miloval smrť. Ale preto, že som prestal vidieť zmysel pokračovať. Cítil som sa ako zlyhanie, hoci som nezlyhal v očiach ľudí. Lenže vyčerpanie prekrúca perspektívu: začneš veriť, že ak nevidíš výsledok hneď, tak na tom nezáleží vôbec.
A potom sa stalo niečo, čo ma šokovalo. Neprišla výčitka. Neprišla prednáška o viere. Neprišlo porovnanie s niekým „silnejším“. Prišlo jednoduché, nežné prerušenie môjho pádu: dotyk a veta: „Vstaň a jedz.“ Chlieb. Voda. Potom spánok. A znova: „Vstaň a jedz, lebo je pred tebou dlhá cesta.“ Ak mi niečo zachránilo život, nebola to najprv veľká odpoveď na veľké otázky. Bola to milosť v maličkostiach, ktoré mi dovolili prežiť ďalších 24 hodín.
Tvoja únava nemusí byť dôkaz, že si mimo Božej vôle. Môže byť dôkaz, že si človek. V našej dobe si často myslíme, že „duchovno“ znamená preskočiť potreby tela. Ale príbeh pod borievkou ide opačne: najprv jedlo, voda, spánok. Až potom cesta. Psychológia by povedala: keď je nervový systém v režime ohrozenia, logika a motivácia sa vypnú. Biblia to nepopiera. Ukazuje, že Boh neobchádza tvoju biológiu.
Druhá vec je tvrdá: vyčerpanie často príde po veľkom výkone, nie pred ním. Po uzávierke. Po rodinnej kríze. Po duchovnom nasadení. Po tom, čo si „držal všetko pokope“. A práve vtedy sa vynorí otázka: „A čo teraz?“ Keď adrenalín spadne, pravda o tvojich hraniciach sa ukáže naplno. Ak sa za to budeš hanbiť, pridáš si ďalšiu vrstvu bolesti. Ak to prijmeš, máš šancu na uzdravenie.
A napokon: niekedy nepotrebuješ ďalšiu motiváciu. Potrebuješ bezpečie. Potrebuješ miesto, kde môžeš povedať: „Dosť.“ Bez toho, aby ti niekto odpovedal: „Tak sa viac snaž.“ V príbehu pod borievkou sa nenachádza tlak na výkon. Nachádza sa pozvanie k obnoveniu síl — a realistická veta: „Je pred tebou dlhá cesta.“ Nie si pokazený, ak sa ti cesta zdá dlhá. Si len uprostred nej.
1) Pomenuj svoju borievku. Napíš si jednu vetu: „Pod borievkou som, keď…“ (napr. keď sa zobudím a hneď mám úzkosť; keď sa vrátim domov a nemám komu povedať pravdu; keď otvorím pracovný chat). Kým to nevieš pomenovať, bude ťa to riadiť potichu.
2) Urob „Eliášov protokol“ na najbližších 48 hodín: jedlo, voda, spánok. Nie ako odmena, ale ako záchrana. Ak si duchovne unavený, často si zároveň fyzicky zanedbaný. Začni malým: jedno poriadne jedlo denne, 2 litre vody, o 30 minút skôr do postele. Toto nie je banalita. Toto je návrat k realite.
3) Povedz pravdu jednému človeku. Nie davu. Jednému bezpečnému človeku: „Som na hrane.“ Vyčerpanie sa živí izoláciou. Úľava nepríde vždy z rady, ale z toho, že nemusíš niesť tajomstvo sám.
4) Modlitba bez predstierania. Skús vetu, ktorú zvládneš aj s prázdnou hlavou: „Pane, dnes len toto: daj mi chlieb na cestu.“ Niekedy sa duchovný život zmenší na jednu úprimnú vetu denne. A to môže stačiť, aby si prežil, kým príde nový dych.
